Len,aby si sa z toho…!

Prísaha.

PŘÍSAHA VOJÁKA ZÁKLADNÍ SLUŽBY
Já, občan Československé socialistické republiky, vědom si své čestné vlastenecké povinnosti, přísahám před bojovou zástavou věrnost pracujícímu lidu vedenému Komunistickou stranou Československa.

Slibuji, že budu vojákem statečným a ukázněným, že budu důsledně a iniciativně plnit ustanovení vojenských řádů, rozkazy velitelů a zachovávat vojenské tajemství.

Svědomitě se budu učit ovládat vojenskou techniku a zbraně, svěřené mi pracujícím lidem a připravovat se na boj, abych mohl na rozkaz prezidenta a vlády Československé socialistické republiky co nejlépe bránit svou vlast a její socialistický řád proti každému nepříteli.

Pro obranu socialismu jsem vždy připraven stát pevně v řadách ozbrojených sil Československé socialistické republiky po boku Sovětské armády i armád ostatních socialistických zemí v boji proti jeho nepřátelům a nasadit i svůj život k dosažení vítězství.

Tak přísahám!

Boli ste už niekedy na vojenskej prísahe.Mňa,ako hosťa nikto nepozval,ale bol som.Na svojej.Je to už,Otcu Bohu,46 rokov.

Nuž,na prísahe som bol,aj keď tá moja účasť tam vtedy…

Ja som bol na vojne,samozrejme,že nie skutočnej,v akých sa nepoučení hlušia teraz,ale plnil som si ´´brannú povinnosť´´, v rokoch 1969 – 1971.Bojoval a bránil vlasť,som tam vtedy v telefónnej ústredni na letisku v Pardubiciach.Nuž,čo by som klamal,zašíváreň,ako vyšitá.Síce 24-hodinové služby,ale pekne v šľapkách,v teplúčku.

To len tak na začiatok…

Toto leháro prišlo až neskôr.Najprv som si musel odskákať mesiac vo výcvikovej rote a potom ešte dva mesiace na spojárskom kurze.

Tu mi teda nebolo čo závidieť,tu sme si to s kamarátmi,dámy prosím, prepáčia vojenský výraz, pekne odsrali!

A práve  ten pobyt na výcviku,by som chcel pripomenúť.

Základný výcvik vojaka základnej vojenskej služby,pripravujúceho sa,na obranu socialistickej vlasti,proti západným agresorom.

Čo by si tak pod týmto vedel predstaviť dnešný,18-ročný hip-hopový junák?

Robiť frajera so samopalom na strelnici?

Túdle!

Samopal som ´´vyfasoval´´ až po mesiaci.A ten teda bol!Starý ošúchaný črep s drevenou pažbou,ktorý mal na pleci nejaký milicionár vo februári 1948.Bol zakrútený v hrubom olejovom papieri a obkydaný asi tromi kilami žltej vazelíny.Tri dni som to čistil!

A o čom bol teda ten spomínaný výcvik?

Najprv vysedávanie na učebni.Frajter nám bil do ´´kebulí´´ predpisy.Ak si dobre pamätám,bola to taká malá červená knižka a volalo sa to ´´Zákl.1.A1.´´.

Taká  vtedajšia  socialistická ´´Hlava 22´´.

Toto ´´učenie´´ nám frajtríci spestrovali nácvikom bojového  poplachu,každodenným upartovaním ´´rajónov´´ a nekonečným pochodovaním.A aby sme si upevnili svoj vzťah k rodnej hrude,tak sme sa po obede chodili,zablatení od hlavy po päty,plaziť po miestnyh oráčinách.

A skúste si tak niekedy,zapochodovať vojenským parádnym krokom!

Kamaráti sa uváľajú od smiechu.Aj my sme sa zo začiatku smiali.Len si predstavte,ako prvý raz pochodoval nejaký pritŕpnutý Ďuro z Oravy,ktorého do socialistickej  armády  vytiahli rovno od kráv,alebo nejaký počerný spoluobčan,kdesi z maďarsko-slovenských hraníc,ktorý nevedel ani slovo po slovensky!

No,poviem vám,bol to pohľad.

Nuž,zasmiali sme sa.Aj frajtri sa smiali,no a keď sa prestali,aj nás  smiech prešiel.No a zaťažko sa bolo rehotať kamarátovi,keď ja som pri tom ´´paráde marši´´,tiež vyzeral ako nejaký pajác.

Len tak pre spestrenie…

Chodba,ktorú sme každý deň drhli a na ktorú sa denne vysypalo pol veľkého vreca saponátového prášku,ktorá bola z dreva,sa zaliala vodou z hadice,bola dlhá 50 metrov!No fuj!

No a aby som sa,ako vravia bratia česi,dostal k jádru pudla.

Celá tá paráda,to pochodovanie,to cvičenie so zbraňou,to známe ´´K pocte zbraň!´´ a celý ten ostatný zelený cirkus bol kvôli tomu,aby sa naši velitelia predviedli na prísahe.Ono tá armáda,nie je len na bojovanie,ale aj na vojenské parády.A tie musia byť bez chyby!

Urobiť nejaký kiks pred verejnosťou  na prísahe,to  sa neodpúšťa,to sa tvrdo trestá!

No a potom prišla tá slávnostná chvíľa.

Prísaha vojaka socialistickej armády.

Ráno bolo ako inokedy.Rozcvička,rajóny,raňajky.Potom sme sa vyštafírovali do vychádzkových uniforiem.Nástup bol až o deviatej a tak sme mali skoro dve hodiny fraj.Prišli,ako to už na prísahe býva zvykom,rodičia nových obrancov socialistickej  vlasti.

Moji neprišli.Boli sme v Horažďoviciach,čo je mestečko kdesi v južných Čechách.A to je predsa len dobrý kúsok cesty zo Slovenska.Napísal som tatkovi,aby mi radšej poslal pár stoviek,čo sa aj stalo.Však sme potom s kamarátmi…

Jednému môjmu novému kámošovi Ferovi,z vyhodu od Prešova,skadzi matka Ježišova,prišla mama.Skamarátili sme sa,lebo jeho strýko robil kedysi u nás žandára.Ferova mama dovliekla obrovskú kabelu z vysávača,plnú kadeakých dobrôt.Ferenc nebol lakomý a podelil sa s nami.Naprali sme sa šnicľami,ktoré sme bohato zalievali parádnou domášnou vyhodňarskou šlivovicou.A do toho ešte akési matrtúchy a navrch pivo.No,išlo ma rozdrapiť.

To teda boli raňajky!

A potom nástup a odchod do mesta.Na námestí vyčačkaná tribúna s papalášmi a na ploche,vyrovnané šíky socialistickej armády.

A začalo sa rečniť.Pohlavári v civile aj v uniforme.Nemalo to konca kraja.Bol síce koniec apríla,ale slniečko už pripekalo poctivo.Ako sme tam stáli,kde komu už ´´bylo šoufl´´,ako vravia česi.Ja a môj kamoš Ferenc,sme  na tom neboli inak.

Zrazu sa Fero začal akosi motať a bol by hádam odkväcol,keby som ho nebol zachytil.To nás už zbačil aj náš frajter.Už nás mal ´´v merku´´,všimol už pri pochode,že nám kde tu ušla bokom naleštená kanadka.

´´Kolštrome,vodveďte ho někam ke plotu!´´ rozkázal mi potichu.

A tak som zdrapil bojového druha a odvliekol som ho dozadu pod stromy do tieňa.

Nahrubo  požuté  šnicle,premiešané 52 grádovou šlivovicou,sa mu už začínali tisnúť von.Lenže,nie tou správnou stranou.A tam pod akousi starou lípou,Ferenc odovzdal prírode to,čo mu jeho mať dovliekla až kdesi z východu Slovenska.Keď zadul vetrík a ovalil najbližšie stojacich vojačikov arómou slovenských páleníc,pár prisahajúcich sa obzrelo a naprázdno preglglo.

A keď bol Fero v najlepšom,ozvalo sa z námestia hromové :

´´Tak přísahám!´´

Ja som teda akosi neprisahal,zaujatý prvou pomocou a Fero akosi, tiež nemohol.

A z pľacu sa po nás obzeral nasratý frajter.

No a ako to teda  vlastne je?

Mal som ja vôbec  právo,zúčastniť sa obrany socialistickej vlasti,mal som ja vôbec právo,byť spolubojovníkom spriatelených armád tábora socializmu?

A čo keby som pri obrane milovanej vlasti padol?Bol by som pochovaný s vojenskými poctami,alebo by ma len,zakrúteného do celty,hodili do spoločného hrobu kdesi pod plotom,keď som teda,akože,neprisahal?

A ak som tam bol teda,dva roky neoprávnene,mohol by som od Ministerstva národnej  obrany vymáhať náhradu škody,ktorú som utrpel tým,že som nechodil do zamestnania?

Čo na to hovoril  zákon vtedy,za socializmu?

A čo na to hovorí zákon dnes,keď sme v NATO?

Na tieto otázky som sa dodnes odpovede nedopátral.

Vie to niekto?

Dňa 3.júla 2015,spísal Dušan Kvičník Kolštrom,

desiatnik v zálohe,vyradený z evidencie Vojenskej správy.