Vtedy na brigáde…

Vždy v jeseni,keď sa tam odkiaľsi zo záhumnia,alebo z nejakej záhrady,ťahá ponad dedinu riedky bledomodrý dym,keď ho zacítim,spomeniem si,ako sme u nás v záhrade kládli ohník a piekli zemiaky.Mama s tatkom sa oháňali motykami a ja,s mojím starším bratom Petrom,sme nazbierali a na hromadu navŕšili,vysušenú zemiakovú vňať.Ja som odbehol do dreveného hajzlíka pre noviny a tatko nám požičal ´´švíbalky´´.Vtedy boli zápalky v peknej drevevej krabičke s farebnou nálepkou.Pod vňať sme napchali a zapálili tatkovu Pravdu.Oheň sa ešte ani nerozhorel a už krásne dymil.Keď nefúkal vietor,dym stúpal rovno hore,až kdesi pod oblaky.Mamke sme uchmatli zopár zemiakov a šup s nimi do ohňa.Zemiaky,ako je známe,sa majú piecť v pahrebe.No,ale kto by čakal,až bude pahreba.A tak sme len prikladali,vňaťka čmudila a za polhodinu sme už z pahreby vyhrabávali,zvrchu zhorené a zvnútra surové,poloupečené švábočky. Čiernu zhorenú kôrku sme obhrýzli a vypľuli do ohňa.A že zemiaky boli polosurové,myslím,že to vtedy nikomu nevadilo.
Tatko nám potom ukázal,ako na to.Keď vňať prehorela a pahreba už bola horúca,nasypal tam nové zemiaky a zakryl ich popolom.Na vrch sme ešte prihodili zelenej vňate,aby sa aj dymilo.Už bola skoro tma,tatko si zapálil Bystricu a prisadol si ku nám.Mama išla do kuchyne chystať večeru a my sme hľadeli do dymiacej pahreby.Pripaľovali sme si vysušené duté zemiakové vňate a bafkali sme,ako starí chlapi.Boli to vzácne chvíle,takto si posedieť s otcom.
Keď sme si po večeri chystali veci do školy,otec vošiel do kuchyne s miskou čiernych zemiakov.Úplne sme zabudli,že sme v pahrebe nechali piecť zemiaky.A tak sme sa vrhli na ne.Kdeže lúpať.Čierna,pod povrchom do hneda pripečená kožka,tá mi chutila najviac.Prelomiť, pariaci sa zemiačik napoly,posoliť a už sme si pálili jazyky.Tatko si na ne dával domácu škvarenú masť.Mňam!
Peter,ten si ich lúpal!Neznášal kožky.Mama mu musela aj prevarené mlieko cediť cez sitko.A ak sa tam aj tak objavil kúsok kožky,mojho brášku nadrapilo,ako keby mu nezabralo poldeci.Mlieko sa vtedy muselo prevariť,aby sa neprekyslo.
Kdeže vtedy chladnička!
Na vôňu dymu zo zemiakovej vňate,na tú sa zabudnúť nedá.To je vôňa môjho detstva.

Súčasná demokratická realita je trochu iná.Keby si si zapálil v záhrade oheň a keby ťa nejaký ´´dobrý´´ sused nahlásil policajtom,nebodaj by sa ešte dohrnuli aj hasiči,tak máš o zábavu postarané.A za dobrú cenu!Záhradný odpad musíš odviezť do zberného dvora,alebo doma uložiť a keď bude pristavený kontajner, vyviezť ho do kontajnera.
Ekológia nepustí!Je to síce správne,príroda sa má chrániť,nuž ale všetky tie smradiace fabriky,čože je proti tomu malý ohník v záhrade?
No,čo už narobíš…
A je tu jeseň,začína sa škola…
´´Celý budúci týždeň sa vyučovať nebude!Budeme chodiť na zemiakovú brigádu!´´
Keď nám naša triedna súdružka učiteľka,na konci vyučovania,oznámila túto novinu,ozval sa triedou hurónsky rev.Školský rok ešte ani poriadne nezačal a už bolo vyučovanie,ako každý rok a chvalabohu, prerušené.Na sovietskych rozoraných celinách síce rástla,na nekonečných lánoch,trojmetrová kukurica a na koniec sovietskych pšeničných polí sa nedalo dovidieť,ale u nás,v socialistickom Českolsovensku,si družstevníci bez brigádnikov zo škôl,pri zbere zemiakov ani neprdli.
Kdeže vtedy vyorávacie kombajny,ktoré švábku aj pozbierali a vytriedili.
Túdle!
Na tie sme si museli ešte pekných pár rôčkov počkať.Najprv sa vyorávalo ´´čertom´´.To bol taký železný aparát na dvoch kolesách,ktorý mal dozadu vystrčené tretie kolo.To sa prevodom otáčalo a takými hrabľami z hrubých drôtov rozhadzovalo pluhom vyoranú zem aj so zemiakmi.Toto čudo ťahali dva kone,neskoršie už traktor.Traktor koníkom robotu ušetril,ale nám,školským brigádnikom,pridal.Koníky predsa len vyorávali pomalšie ako traktor.No a keď sa traktorom pooral vačší kus poľa,bolo treba väčší kus aj pozbierať.
Potom koumáci vymysleli vyorávač,ktorý švábku vyoral a oddelil ju od zeme na takých pohyblivých pásoch.No,pozbierať sme ju museli,tak,či tak.
A tak sme, každú jeseň,namiesto školy,s naším nesmiernym potešením,zbierali na poli švábku,náš druhý chlieb.
Radšej zbierať zemiaky,ako sedieť v škole!Hurá!
Na ´´zemiačiskách´´ sa pracovalo na dve smeny.´´A´´ triedy ráno a ´´B´´ triedy poobede.
Na pole sa chodilo peši.Dve,tri aj štyri triedy,podľa toho,aké veľké bolo zemiakové pole.Tiahli sme v dvojstupoch,na čele so súdruhom učiteľom.Už po príchode na pole bolo vidieť,ako sa narobíme.Meradlom boli vrecia so zemiakmi.
Veľa vriec,veľa zemiakov,veľa zbierania.

Najprv súdruh učiteľ Jozef Glomb,premeral pole dreveným krokomerom.Podľa dĺžky poľa,sa potom vypočítalo,aké dlhé budú úseky pre dvojice švábkozberačov.Ja,starej koumák,som prišiel na to,že najlepší úsek je na kraji poľa,kde sa traktor pri sadení otáčal a na konci už zemiaky nesadil.Obyčajne tam bola polovica úseku bez švábky.A tiež to bolo ďaleko od učiteľa, ktorý na kraj poľa ani nedovidel a my sme si tam mohli kmíniť podľa chuti.No a záležalo aj na tom,aká bola úroda a či zemiaky boli veľké,alebo drobné.Najhoršia bola studená,usmoklená, daždivá jeseň, keď fúkal studený jesenný vietor.Na zemiaky sa lepilo blato a bolo ich treba čistiť od lepkavej hliny.
Paráda bola,keď počas zemiakových brigád,prišlo babie leto.Krásne počasie,zo zemiakovej vňate sme si nakúrili ohník a keď už bola dobrá pahreba,piekli sme zemiaky.Jano Šatka doniesol sladkého ovocného vína,čo vyrábal jeho otec.Nejaká tá cigaretka sa tiež našla.Zavolali sme dievčence a bolo nám sveta žiť.
Sladké časy socializmu!
V pol šichte prišiel traktor s vlečkou a doniesol nám olovrant.Chleba alebo žemle s maslom a salámou,dobošku a malinovku alebo teplý čaj.
Na konci smeny sme dozbierali posledné zemiaky a uložili kýble na kopu.To sa už obyčajne stmievalo.Domov sme už nešli v dvojrade,ale len tak sme si pomaly vykračovali domov.Poštuchávali a keď sa dalo,aj ´´makali´´ sme naše dievčence.Tie výskali ako divé a učitelia nás už ani neokrikovali. Niektorí sme si niesli v taške domov zopár veľkých zemiakov na ´´babu´´.
Mal som rád tieto večerné cesty z brigády domov.
Ešte aj dnes si pamätám…
Raz sa stalo,že sme zbierali zemiaky,zrejme,kdesi na hranici sučianskeho chotára.Na veľajšom poli boli akýsi cudzí žiaci,asi z Vrútok. Boli tam aj dievčatá a tak sme po nich pokukávali.Všimol som si,že jedna po mne pozerá častejšie,ako by bolo zvykom.Nuž a ja som už tiež nemohol z nej spustiť oči.Naše baby ma v tomto momente prestali zaujímať.
Bola to taká pomenšia,krehká dievčinka,krásna,ako obrázok.Ani mi nenapadlo,že by som jej bol doniesol pečený zemiak alebo šálku čaju.Takú odvahu,tak,to som ja nikdy nemal.A tak sme len po sebe s úsmevom pozerali a ostatný svet okolo nás,nám bol ukradnutý.Boli sme od seba len desať či dvadsať metrov.Nepovedali sme si ani slovo a predsa …
No,bolo to krásne…

S poľa sme odchádzali spolu s vrútockými žiakmi.Mohol som prísť ku nej a niečo pekné jej povedať.No,ja som bol z toho celý vedľa.
Prešli sme takto vedľa seba až ku železnici.My sme odbočili na sučiansku stranu a oni do Vrútok.Ja som sa za ňou obzeral,ona sa za mnou obzerala…
Mala na okolo krku uviazanatú elegantnú,ružovú,silonovú šatku.Vidím ju ako dnes…
Dievčatko s ružovou silonovou šatkou…
Ach jo!

Tak takto to bolo,vtedy na zemiakovej brigáde…
Once Upon a Time in The Potato´s Fields…

Zapísal Dušan Kvičník Kolštrom,
8.septembra 2015.