Slovenský Robinson.
Možno to ani nebol ostrov.Malá pláž bola obkolesená bielou skalnou stenou,ktorá sa skoro kolmo strácala až kdesi v nebi. Na mokrom piesku,s bosými nohami vo vode,ležal dolu tvárou nehybný človek.Malé vlny,narážajúce mu do nôh a čoraz viac pripekajúce slnko,ho prebrali.S námahou sa posadil.Najprv sa pozrel na hradbu skál za sebou a potom jeho pohľad zamieril na more,ktoré,akoby nemalo konca.
´´No do riti!´´ uľavil si.
Okrem čvachtajúcej vody,ticho ako v kostole.Nikde okolo,ani živej duše.
Na konci pláže,kde končil piesok a dvíhali sa skaly,zbadal akýsi biely balík,ktorý sa snažili narážajúce vlny vytlačiť na breh.Pomaly,motajúc sa z boka na bok,sa pobral zistiť,čo to tam je.Bola to veľká krabica,vylisovaná z bieleho polystyrénu. Vytiahol ju z vody ďalej na piesok.Škatuľa bola dookola dôkladne oblepená striebornou lepiacou páskou.Nechtom hľadal koniec pásky.Keď ju odlepil,krabica sa rozdelila na dve polovice.Hornú,čo bol akýsi vrchnák,ľahko otvoril.V spodnej, rozdelenej na šesť častí,bolo zabalených v bublinovom igelite,šesť tmavých hranatých fliaš.Jednu z nich rozbalil.Na pestrofarebnej etikete,z pre neho neznámych cudzích slov,prečítal akurát slovo rum.
´´Boha,rum!´´ vytreštil oči na fľašu.
Rýchlo odkrútil plechový vrchnák,ovoňal a dobre si potiahol. Pokrútil hlavou a napil sa znova.Potom sa,akosi zo zvyku,prikrčil a poobzeral sa.Dookola boli len skaly,piesok a more.Fľašku odložil do krabice a motajúc nohami,odniesol vzácny nález ku kamennej stene.Tam si sadol do piesku,oprel sa chrbtom o chladivý kameň a začal si s pôžitkom poťahovať z načatej fľašky.
Na druhý deň,keď sa pred obedom prebral z dôkladnej opice, mu v rýchlosti prehnali hlavou dve myšlienky.Nemá čo jesť a ako sa odtiaľto dostane.Že tu nikde nie je ani kvapka pitnej vody,ho zatiaľ nezaujímalo.
Na tieto dva problémy v momente zabudol,keď uvidel vedľa seba krabicu s pálenkou.To už ale otváral druhú fľašu rumu a myslel na úplne iné veci.Napríklad,že mu ešte zostali štyri fľašky.Popíjal,popíjal,až kým ho nevyvalilo na bok.Ale to už znova spal ako zabitý.
A takto to pokračovalo,až kým nepadla za vlasť,aj posledná fľaša.
Na siedmy deň,keď sa prebral s hlavou ako nátoň,začal s vysušenou papuľou zbierať a vyciedzať rozhádzané prázdne rumové fľaše.Slnko v nich vysušilo aj posledné kvapky rumu.Horko-ťažko sa postavil na nohy a pobral sa po pláži.Smäd,ktorý ho prepadol v momente,keď rozlepil oči,bol neskutočný.
Všade bolo ticho,akurát malé vlny vytláčali na breh chumáčiky morskej peny.Zazdalo sa mu,ako keby sa v spenenej vode čosi zablyslo.Prizrel sa lepšie a naozaj.V chuchvalcoch peny,sa na mokrom piesku trepotala malá,žltá,akoby zlatá,rybka. Otvárala papuľku,tak ju chytro hodil do mora.Až vtedy si uvedomil,že už akosi dávno nič nejedol.Ale ryba bola už preč.A aj smädiť ho začalo dôkladnejšie.Týždňová opica mu ešte celkom nevyšumela,ale zazdalo sa mu,ako keby odkiaľsi počul nejaký hlas.Poobzeral sa dookola,ale nikde nikoho nevidel.
´´Hééj ty!Čo si slepý?´´ozval sa hlas znova.
Mal dojem,ako keby hlas vychádzal kdesi z vody.A skutočne.Pri brehu,v plytkej vode,trčala z vody zlatožltá malá rybacia hlava.
´´To čučíš,čo?Ja som zlatá rybka!´´ vraví.
Až ho striaslo.
´´No zbohom,delírium!Nuž a čo sa čuduješ?Veď už bolo na čase,šesť fliaš!´´ pomyslel si v duchu a pokrútil hlavou.
Ryba tam stále bola.
´´Zlatá ryba!Z rozprávky!Nepoznáš rozprávky?´´ pýtala sa ryba.Vypliešťal oči na to malé čudo vo vode a nevedel čo povedať.
´´Eeee…aké rozprávky…a ako to,že ty …´´ koktal,neveriac vlastným očiam.
´´Čo vravíš,aké rozprávky?´´
´´No od Dobšinského!Nepoznáš Dobšinského?´´
´´Akého Dobšinského?Toho,čo postavil tú ľadovú jaskyňu?Boli sme tam raz zo školy na výlete,´´ zabrbľal.
´´Akú jaskyňu,čo to tu mätieš?Pavla Dobšinského,čo píše rozprávky pre deti!´´
´´Bože môj!Zase jeden pritŕpnutý!´´ zahundrala potichu rybka.
´´Nepoznám!´´ vraví jej rumovec.
´´Zlatá rybka,tri želania,…nič?…nezapína?´´ nástojila ryba.
´´Nuž ja ti…aké želania?…oné?´´
´´Tak si voľačo želaj,ty baran!Nebudem tu do rána!´´ vraví rozhodne zlatý živočích.
´´Keď ja ti neviem,…a to naozaj,akože splníš?´´ pýta sa neveriacky.
´´Hej!Splním!Pravdaže splním!Švihaj,nemám tu len teba a za chvíľu mám fajront!´´ súri ho zlatá ryba.
Rozmýšľal,rozmýšľal a jediné,čo mu prišlo na rozum bolo,že ho poriadne smädí.
´´No,aj tak je to akási,…vieš ty teda čo,zlatá rybka,rum sa už minul!Nože mi ty tu postav litrík rumu,he?´´ vysypal zo seba,uškŕňajúc sa.
Ryba prevrátila očami,pľasla chvostom o vodu a zmizla v mori.
´´Hééj,kdeže si sa…?´´ nedopovedal.Pred ním,v mokrom piesku,stála litrovka rumu.S takou istou nálepkou,ako tie z krabice.Otvoril fľašku,zavoňal a natiahol poriadny dúšok.
´´Boha,taký istý!No toto mi teda nikto neuverí!´´ a pil a pil.
Slnko nového dňa mu už pripekalo na chrbát,keď sa mu, polospiacemu zazdalo,ako keby ho niekto volal.Rozmýšľal,či je to naozaj,alebo či sa mu to sníva.
´´Hééj,ty!Vstávaj,čo sa tu váľaš?Počuješ?´´ bolo odkiaľsi počuť tenký,ale dôrazný hlas.Bol mu akýsi povedomý.
Posadil sa a díval sa napuchnutými očami okolo seba.Nikde nikoho nevidel.
´´Nóo,chvála Bohu!´´ ozvalo sa z vody.
Pri brehu trčala z vody zlatá hlava.Matne si spomínal na včerajšok.
´´No,tak sa už preber!A ako si sa sem,preboha,dostal?´´ bola zvedavá ryba.
No a potom mu už pomaly zakapčalo.Rum,zlatá rybka, Dobšinský, matne si začal spomínať.
´´Čo?Ako som…?Ále,mám dovolenku.Popíjali sme na akejsi lodi tú ich rakiju a zrazu som bol vo vode.Neviem,čo sa stalo.Až tu som sa prebral.A v tej bedni boli…´´
Ryba pohľadom porátala prázdne fľašky.
´´Veď vidím!Nie si ty rus?´´ zagúľala očami.
´´Aký rus!Ja som slovák,zo Slovenska!´´ povedal pyšne.
´´Á,Slovensko!To poznám,tam som už pár krát bola.Tam bola tuším tá,privatizácia,Elektra a tie tendre,…a ten čo chcel tie tanky na Budapešť,ale to bolo už štvrté želanie.Ja môžem len tri,chvalabohu!´´ vysvetlila zlatá rybka.
´´Ale som sa zakecala.No,tak si želaj,šikovno!´´
Rumový slováčisko brbľe :
´´Akože,ešte?Aha!…nuž,čo ja…vieš ty čo,rybka,ty moja zlatá, tak ja ťa teda vyskúšam!Keďže ma už zase smädí, nebudeme trocháriť!Zariaď ty pekne,aby sa táto hnusná slaná voda, premenila na rum.Ale šecka!Há?´´ opáčil.
´´Kriste Pane!Ako sa ja teraz dostanem domov?´´ zabedákala ryba a ponáhľala sa preč.
Storskotanec zostal stáť ako stĺp.Keď si uvedomil,čo to vlastne pýtal,ľahol si pomaly na mokrý piesok.Najprv si do mora namočil prst a oblizol.
´´Boha rum!A celé more!´´ vypleštil oči na nekonečnú trblietavú hladinu.
Potiahol sa ďalej ku rumu a začal piť.Najprv si naberal do dlaní.
´´Ale,ja sa tu budem jebať…!´´ nasral sa.Vyvalil sa na brucho a našpúlenou hubou ťahal ako čerpadlo.
Na druhý deň,už sa zvečeriavalo,keď sa podarilo zlatej rybe korheľa,váľajúceho sa na piesku, prebrať.
´´No konečne!Som tu už od rána tretí raz!Kvôli tebe sa do polnoci nezastavím.Ak to všetko nestihnem,zajtra mi na podniku uši odkrútia.Tak ešte jedno!Daváj býstro!´´ súrila ho ryba.
´´Hehe,čo to…á,to si ty zavináčik,nože poď bližšie…!´´ škerí sa na zlatú rybku rumový slováčisko.
´´Nebabri sa,šikovno!Bože,to Slovensko musí vyzerať,ak sú tam všetci takí ako ty!´´ začliapkala chvostom ryba.
´´Dobre,dobre,zlato moje!…už to bude…hehe,želanie,želanie…
Á,ja už viem!Tak vieš čo ty,rybka moja zlatučká?Postav mi ty tu sem,jeden poriadny poldecák,ale plný rumu.Tak!´´ vybrbtal posledné želanie slovenský Robinson.
´´Čo ti už šibe,ty lopúch nakotený?Načo ti,pre Pána Boha,bude poldecák?´´ neveriaci sa pýta vyvalená zlatá rybka.
´´Načo,načo?Tak ja ti to teda vysvetlím!Týždeň som tu pil z fľaše,ako dáky bezdomovec.Včera som preležal na bruchu celý deň.No a tak teraz,teraz,by som sa chcel konečne napiť z poldecáku,ako slušný človek!Makaj ryba!´´ rozkazuje.
Zlatá rybka bez slov odplávala a na mokrom piesku stál po čiarku doliaty poldecák rumu.
´´Nuž,do roboty,slováci!´´ ozvalo sa na pláži.
Ešte ho ani neprehltol a už si z mora rumu načrel ďalší…
No,ja neviem,verili by ste tomu…?
Celá debata | RSS tejto debaty