Len,aby si sa z toho…!

Vtedy cez Vianoce…

Vianoce!
Vianoce,sviatky,na ktoré si,ako je rok dlhý,nikto ani nespomenie.Ale,ako začína ubúdať decembrových dní a blíži sa koniec roka,čoraz častejšie nám náš chochmes pripomína,že bude treba kúpiť vianočný stromček,dotrepať domov hromadu žranice,no a aby sme náhodou nepokapali od smädu,tak aj pár hektolitrov trúnku.A že bude treba napiecť matrtúchov,vo vani pripraviť na popravu chudáka kapríka,no a samozrejme darčeky.Bez darčekov by to nebolo ono!
Veru tak,blížia sa Vianoce…

´´Zase idú Vianoce,
zase mi už od zimy,
celá huba drkoce…´´

Aké budú Vianoce na budúci rok,to teraz nikomu,ani na rozum nepríde.Skôr sa pred Vianocami,kdesi pri poháriku spomína,aké boli tie predošlé.Ale najskôr si človek spomenie na tie,ktoré zažil kedysi dávno,keď ešte darčeky nosil Ježiško,keď na stromčeku neviseli na drôtoch elektrické sviečky a keď nás ešte neišlo rozdrapiť od závisti,že susedia majú nakradnuté viac,ako sme si stihli nakradnúť my.
A tak si,ešte kým mi pamäť slúži,zaspomínam na tieto sviatky pokoja,ak dovolíte,aj ja…
Prvé známky toho,že sa blížia Vianoce,vtedy za mojich mladých čias,nebola žiariaca kométa kdesi na nebi.Tá možno vysvecovala, tam kdesi nad Betlehemom vtedy,keď sa to tam ten Kristus Pán narodil.Potom už vari ani nie…
Vysvietený stromček na mámestí?Možno,kdesi v Bratislave,ale po dedinách?U nás si ozdobili pár žiarovkami svrčinu,rastúcu pred kostolom,katolíci.Bohvie,kto to na okrese vybehal.A luteráni,tí vari stromček pred kostolom ani nemali.
Predavači,predávať,správne by vari malo byť predávači,v socialistických obchodoch,kde tu hodili do výkladu pred obchodom kus čečiny,zo dve ligotavé guľky a bolo vybavené.Pamätám si,že u mäsiara,už niekoľko rokov,zazerala na proletariát cez zaprášené sklo, zachmúrená tvár Vladimíra Iľjiča,postavená medzi dvomi papierovými zástavkami,našej a samozrejme ruskej,zapichnutých v usušených prekrojených zemiakoch.Iľjiča a švábku so zástavkami,tu zabudli od ktoréhosi výročia Baľšovo akťabria.U holiča bol vo výklade taký zaujímavý kvet.Také tie veľké zelené listy,čo vyzerajú ako živé,aj keď sú už usušené.Keď bolo výročie VOSR,teda októbrovej revolúcie,tak tam starý holič pichol do vysušeného kvetináča,už spomínané dve zástavky a keď išli Vianoce,kydol tam za hrsť takej tej pozlátkovej slamy.A bolo…
Tu u nás,v zúriacom socializme,tu boli vtedy aj iné symboly blížiacich sa sviatkov.Jeden taký náznak toho,že sa blížia Vianoce a ktorý boľševik,aj keď sa ako snažil,nemohol zlikvidovať,boli rady ľudí pred obchodomi.Nie,že by tu šóry nestáli aj inokedy.
To teda pŕŕŕ!
Pred sviatkami sa ale podstatne predĺžili a vytvárali sa oveľa častejšie.Strana,ktorá nevedela zabezpečiť dostatok tovaru v obchodoch,či už to boli potraviny alebo spotrebný tovar,sa z toho mohla posrať.Rady ľudí,čakajúcich disciplinovane pred obchodmi,tie oficiálne,samozrejme,ako že teda, neexistovali. V novinách sa o nich nikdy nepísalo a fotografie sa neuverejňovali.To si tak mohol niekto skúsiť,odfotiť šór pred nejakou mäsiarňou.Do pol hodiny mu stál pred barákom čierny Tatraplán a mal na krku eštébákov v kožených kaftanoch.A mohol sa rozlúčiť s tým,že Vianoce strávi v kruhu rodiny.Erár mu nejakú tú sviatočnú večeru,aj keď bez trúnku,zabezpečil,ale mriežky na oknách mu pripomenuli,že nie je doma,ale v Leopoldove.
No,nejaký ten tovar predsa len bol,aj keď väčšinou taký o ktorý ľudia,akosi,veľký záujem,ani veľmi nemali.
No nakoniec,keď iný nebol,zmizol z pultov aj tento šmejdový.
Uvediem jeden taký jednoduchý,vtedy celkom bežný,príklad. Chlieb,základná potravina.V obchodoch bol,samozrejme,ale len zavčas rána,keď ho doviezlo pekárske auto.Okolo obeda,ešte kde tu,ale poobede,ste už chlieb, nikde nekúpili. Vypredal sa.Vyhadzovať nepredaný chlieb do kontajnerov,ako je teraz u nás národným zvykom,to vtedy neexistovalo.Ten chlieb,čo doviezli,sa ihneď predal a kto zaváhal,bol bez chleba.Naša mama,vtedy dosť často,piekla domáci voňavý chlebík.Upiekla pekný veľký,ktorý mal vydržať pár dní.
Túdle vydržal!
Bol taký výborný,že sme ho s bratom zožrali s masťou na posedenie.Ani otcovi do roboty nezostalo.U nás sa pieklo obyčajne vtedy,keď sme už pred výplatou nemali doma ani koruny,alebo vtedy,keď sme zaváhali,teda keď som ja,alebo môj braček,akosi zabudli,pre veľkú zaneprázdnenosť,chlebík v obchode kúpiť.
Alebo iný príklad.Chladnička,práčka,či nedaj Bože,auto.Viete vy,čo to boli poradovníky na autá?No,opýtajte sa starého otca.
Keď ste chceli zohnať,píšem zohnať,nie kúpiť,taký extrovný tovar,bolo treba mať známeho predavača,ktorý dal vedieť,samozrejme za mastný bakšiš,kedy tovar do obchodu dovezú,pretože takýto tovar v predajni bežne nebol.Čakatelia na autá neraz pred predajňami aj spávali.Ba dokonca sa vraj vyskytli také prípady,že nejaký vtedajší zazobanec,si zaplatil lopúcha,ktorý mu rad pred obchodom vystál.
Tak teda,vianočné rady pred obchodmi.
A že som ich tam čosi odstál!No,ono to zase až také zlé nebolo.Zaužívaný systém bol takýto.
Keď nám niektorá suseda oznámila,že poobede dovezú pomaranče,hodil som sieťovku do vrecka a švihal som pred obchod.Kdeže,kvôli tomu,aby som bol prvý v rade.Rad tu už,samozrejme,dávno bol.Staré babky a podpapučoví chlapi,starí aj mladí,teda takí,ktorých sem vykúrili manželky,tu už stáli.Pekne v rade pred obchodom,ak bolo ešte zavreté.Vtedy bol taký zvyk,že obchody boli od dvanástej do druhej,niekde aj dlhšie,z akéhosi dôvodu zatvorené.Dodnes neviem prečo.
Dovnútra sa to nahrnulo,až keď predavačky,dôležité,ako posledný zemiak v pivnici,otvorili. Niekedy,aj keď už malo byť otvorené,nechali ľudí stáť ako papeky pred dverami a vyvesili ceduľu ´´PREBERÁME TOVAR!´´Keď primrznutým zákazníkom konečne otvorili a národ sa vhrnul do magacínu,ten,kto mal dobré lakte,aj keď prišiel neskoršie,mohol byť vpredu.Staré baby si pohundrali,ale šikovného koumesa,už od pultu nikto nevytisol.
Dodnes vidím vedúcu,ako generálskym hlasom reve na natisnutý dav v predajni:
´´Ľudia,majte rozum,netlačte sa!´´
Ono,vystávať v ´´šóre´´,ako sa tomu ľudovo hovorilo,neboli až také galeje.Boli tam kamaráti,koľkokrát aj moje vtedajšie prvé frajerky a vždy sme si nejakú zábavu našli.V šóre sa stálo už od rána,aj cez obed,ba aj poobede.A na niektoré vianočné špeciality,napríklad vtedajšia novinka,búrske oriešky,teda arašidy,sa čakalo aj na druhý,či tretí deň.Stalo sa tiež,že očakávaný tovar vôbec nedoviezli,či doviezli,ale do inej predajne,kde bol šikovnejší vedúci,ktorý vedel ´´zariadiť.´´
A tak sa koľkokrát stalo,že sme si šór poctivo odstáli a nakoniec sme nekúpili nič.
Veľkú nevôľu a nadávanie národa spôsobili,kde tu,miestne,ako sa dnes vraví,VIP parsúny.Napríklad,nevinné sestričky z nemocnice,ktoré prišli zobrať odložený ´´podpulťák´´,prácou zaneprázdneným pánom doktorom.Alebo dvojmetrový kontrolór,bývajúci tu hore,povyše obchodu.No,viete si to predstaviť,že by v šóre medzi pracujúcim ľudom stál takýto súdruh,ba,nedaj Bože,nejaký pán primár?
No,to hádam nie!
A ktorý že to,teda vlastne bol,pred každými sviatkami,ten takzvaný nedostatkový,alias podpultový tovar?
Nuž,teda predovšetkým,pre nás vtedy exotické pomaranče, mandarínky,citróny,buráky,banány,ale napríklad,aj taká obyčajná mletá červená paprika.No a ryby,samozrejme,ako každý rok.
A to nespomínam mäso a šunku,ale aj salonky a čokoládové kolekcie,ktoré sa prideľovali len jedna krabica do rodiny. Špeciálne sa chodilo čakať na mlieko a nielen pred sviatkami. Bolo ho málo,lebo miestni kulaci neplnili kontigenty,teda dodávky a socialistickí družstevníci a ich kravky,to skrátka nestíhali.Na mlieko sa vstávalo o štvrtej.Rozospatý,s hrkotajúcou kanvničkou v hrsti,my sme to volali kandlička,som sa dovliekol v polospánku pred,samozrejme ešte zatvorenú,mliekáreň. Hrkotajúcou preto,lebo otec na ňu primontoval medený štítok s karikou,na ktorom boli vyrazené písmená A.K.,čo boli iniciály našej mamy.Kandličku som postavil do radu pred mliekáreň a ja som sa išiel zohriať do váhostaváckej vochterne,kde bol vartášom starý ujko Očka.Kúril si v piecke a bolo tam príjemne teplúčko.Tam už na lavici sedeli staré baby,kde tu aj dedko,ktorý nemohol spať a zopár takých ako ja,z teplej postele vytiahnutých detí.A tak sme,driemajúc na lavici,dospávali noc a počúvali zajímavé rozprávania zo starých čias,ktorým si krátili chvíľu tí skôr narodení.
A prázdne kandličky stáli v šóre pred mliekárňou…
Takto to teda vyzeralo pred našimi obchodmi pred sviatkami pokoja a mieru.Takto nám ich premenoval boľševik.Už aj to slovo Vianoce im vadilo!
A čo u nás doma?Ako som už spomenul,u nás doma to smrdelo grošom a tak naša mama,robila,čo mohla,aby sme na sviatky mali všetko,čo bolo treba.
Napríklad,vyrábala salonky.Boľševik počítal aj s takouto možnosťou.Nevyrobíme my,urob si občan,sám.Kto mal šťastie,mohol si v potravinách kúpiť krabicu,ako kameň tvrdých cukrových,na krabici bolo napísané ´´fondánových´´, alebo čokoládou poliatych,samozrejme aj o hodne drahších, hranolčekov,ktoré sa balili,do týchto domácich saloniek.Naša mama robila salonky zo servítok.Nastrihala ich na okrajoch na dlhé strapce,dovnútra dala spomínané cukríky,zabalila do pozlátka,vtedy sa to volalo staniol a salonka bola hotová.Na vianočnom stromčeku to potom vyzeralo veľmi pekne.Vedela vyrobiť aj čokoládovú kolekciu.Roztopenú čokoládu naliala do formičiek a po stuhnutí zabalila figúrky do farebného pozlátka.Na salonky a na kolekciu sme naviazali farebné nite,aby sa dali zavesiť na stromček.
A bolo,doma a lacno.
Pred sviatkami sa piekli aj matrtúchy a buchtičky na makové lokše.A naša mama,tá teda vedela napiecť.Kým bola nažive,nepamätám sa,že by sme boli kupovali zákusky na sviatky v cukrárni.U nás v dedine bola taká rarita.V komunistickej džungli bojoval medzi socialistickými komunálnymi národnými podnikmi o prežitie,široko-ďaleko jediný cukrár-živnostník.Ktovie,ako sa mu podarilo ´´zariadiť´´,že mu boľševik nechal cukráreň.
A tak boli na plechoch v špajzi uložené medvedie labky,výborné orechové koláčiky so žltou polevou,rumové guľky,čokoládové šuhajdy a pre tatka slané tyčinky z lístkového cesta.A rôzne iné sladké či slané dobroty.
V plechovej vaničke skapíňal kaprík,ktorého sme si v šóre pekne vystáli.
Na tatka čakalo pár pív a buteľka rumu na hriatô.
No a ja,môj bráško a malá sestrička,sme sa už nevedeli dočkať,kedy si rozbalíme darčeky.Samozrejme,dávno sme vedeli,čo nám mama kúpila.Nebolo u nás takého miesta na ukrytie darčekov,aby sme ho,ja a môj brat,nenašli.
To nám ale nikdy radosť z balíčkov pod stromčekom nepokazilo.

Na svoje dávne Vianoce si zaspomínal Dušan Kvičník.