Len,aby si sa z toho…!

Stromček,večera,darčeky a tak…

Nuž,zohnať na sviatky vianočný stromček,tak to u nás v rodine,mal na starosti náš tatko.Z tradičnej predvianočnej poľovačky,kde samozejme nemohol chýbať,vždy nejaký priniesol.Väčšinou sme mali smrek,ale kde tu aj borovicu,či jedličku.Vtedy sa stromčeky v obchodoch,vari ani nepredávali.Možno,hádam kdesi v mestách.Na dedinách si šikovný pracujúci ľud vedel stromček ´´zohnať´´.Kto nepozná,v socializme veľmi často používané slovo ´´zohnať´´,tak vysvetlím,že je to ľudová podoba slova zaobstarať.

Pamätám si,že neskôr sa,kde tu,pár takých vianočných ošklbancov,objavilo v zelovoci.To boli vtedy predajne ovocia a zeleniny.Neviem,prečo práve tu.Je vianočný smrečok ovocie,alebo zelenina?
Potom tieto predajne akosi zmizli a teraz sa takýto veganský tovar predáva ako potravina.A viete prečo?Niekde sa stalo,že sa v názve predajne písmeno ´´E´´,akosi stratilo a škodoradostný slovenský národ sa išiel uchechať.Zato súdruhov chytali mdloby.
Bola to sranda,keď sa nad zeleninovým magacínom skvel nápis : ´´OVOCIE Z LENINA´´.
Vždy sme mali pekný veľký stromček,až po plafón.Navešali sme naň všetko,čo bolo uložené v krabiciach od minulých Vianoc a vždy sa čosi ešte dokúpilo.Gule,veľké aj malé,salónky z obchodu,alebo domáce,strapaté,ktoré vyrábala naša mamina zo servítkov.A rôzne také sklenené ozdoby,kadeakí anjelici,motýle,či iné figúrky.
Mali sme s bratom Petrom,taký vianočný rituál.Nosom som sa priblížil k nejakej zavesenej guli a keď sa na nej objavil môj roztiahnutý ksicht,ako v krivom zrkadle,potom som vystretým prstom ďobkal do guľky a hovoril som slovo ´´skampolko´´.Kto,kedy a prečo takúto srandu vymyslel,som nevedel ani vtedy. Skampolo,Bohvie,kde sme to nabrali…
A na stromčeku nesmeli chýbať metre zlatých a strieborných raťazí.Stormčekové sviečky boli vtedy farebné,voskové,kdeže elektrické.Osádzali sa do takých štipcových držiakov,ktoré sa pricvikli na konár.A na vrchu nesmel chýbať strieborný špic.
No a raz sa nám tak prihodilo…
Stromček už bol ´´ovešaný´´,na konárikoch viseli strapaté mamkine salónky.Otec pozapaľoval sviečky na slávnostne prestretom stole a aj na stromčeku.Ja som zhasol a išli sme sa modliť.Zrazu bolo počuť také akési ´´huch!´´.Nestačili sme sa zobzerať a v kúte dymila akási obhorená metla a v izbe sa vznášal oblak dymu.
Nikdy by som neveril,že môže niečo tak rýchlo zhorieť.Trvalo to len pár sekúnd.
Tatko rýchlo otvoril okno a kädiaci stromček vyhodil do záhradky pred domom.Zostali sme stáť,ako svätí na Karlovom moste.Keď šok vyšumel,popadol nás smiech.No,išli sme sa urehotať.Aj dnes mi je ešte smiešne,keď si na to spomeniem.To bolo posledný raz,čo sme mali voskové sviečky na vianočnom stromčeku.Tá kombinácia salóniek s dlhými strapcami a horiacich sviečok,sa,ako sa ukázalo,nebola veľmi vhodná.No,čo už…
Mne to však aj tak nedalo.Farebné voskovky som na stromček dával aj po tejto nedobrej skúsenosti.
Ale sme ich už nezapaľovali!
No a potom ktosi kúpil elektrické…
Pred sviatočnou večerou nás mama vykúrila do kuchyne.Na túto tajomnú chvíľu si spomínam,ako keby to bolo včera.Potom bolo počuť z chodby malý zvonček.
Ježiško prinášal darčeky…
Chvíľu bolo ticho,ale to sme už počuli otca,ako nás volá do izby.A boli tam,pod stromčekom,darčeky!
Čo ako nebolo peňazí,vždy nám čosi kúpili.Nezabudnem na krásne drevené vojenské auto s plachtou,alebo neskutočný plechový pásak na baterky.Páčkou sa prepínala jazda dopredu alebo dozadu.
To boli Vianoce…
Na vianočnom stole bývalo varené víno s hrebíčkami a so škoricou,voňavé rumové hriaťaťa,misa s jablkami a orechami, pomaranče, mandarínky a mama kdesi vždy zohnala aj vzácne buráky,ba neskôr sa objavili aj banány.No a samozrejme, oplátky s medom.Pred večerou sme sa museli poumývať a pekne obliecť.Keď sme sa už všetci ´´vyštafírovaní´´,konečne zišli pri stole,mama so sklonenou hlavou začala poďakovanie :
´´Ďakujeme ti,Pane Bože,za tieto dary,ktoré z tvojej štedrosti požívať budeme.´´
Tatko si len tak popod fúzy čosi šomral a uškŕňal sa na nás.Kým sme boli malí,modlili sme sa aj my s bratom,potom neskoršie,keď sme už ´´podrástli´´,sme sa už tiež len uškŕňali s tatkom.A tak to modlenie zostalo vždy na našej mame.
Takéto spoločné stolovanie u nás nebolo zvykom.Ešte tak v nedeľu.Naši boli väčšinou v robote a každý sa najedol,keď prišiel domov.
No a potom sme si popriali šťastné a veselé,mama nám urobila na čelo medové krížiky a ušlo sa nám aj po štamprlíku hriateho.Na Štedrý deň sme vždy mávali na večeru hríbové mrvance a kapra so šalátom.
Posedeli sme pri stole a potom sme sa vrhli znova na darčeky.Mama s malou Marienou driemala pri vyhriatych kachľoch a my s tatkom,sme išli do kuchyne počúvať rádio.Televízia vtedy,dnes poviem chvála Bohu,ešte nebola.
Okolo desiatej bolo počuť na schodoch spev.Pravidelne chodili spievať a vinšovať cigáni,tatkovi kunčafti z krčmy.Zaspievali a zavinšovali.Otec im dal nejakú korunu,na cestu im ulial po poldeci a speváci sa pobrali o dom ďalej.Po polnoci ich už bolo počuť,ako revú ožratí,kdesi dolu cestou.
A ja,s mojím bráškom Petrom,sme sedeli s otcom v kuchyni pri stole.Tatko si zapálil bystricu a ulial nám do horčičiakov piva.

A tak sme potichu sedeli …

No a keď kdesi v diaľke doziapali cigáni,znovu nastalo mrazivé vianočné ticho mieru a pokoja,až sme sa z toho skoro posrali…
Prepáčte,ale tento poetický záver som si nemohol odpustiť.

Tak,takto to kedysi bývalo…
Vtedy,vtedy cez Vianoce…

Cez Vianoce v roku 2014 si zaspomínal Dušan Kvičník.