August 1968.Aj takýto bol…

Bolo vtedy tiež takéto pripečené leto,ako je teraz.Ešte aj  potme bol hic.V apríli som s kamarátmi odpil moju 18 – ku,no teraz bol už august.

August 1968.

Ujko Dubček sa pomaly prestával usmievať a ďáďovi Leonidovi  Iľjičovi sa spojilo obočie.V československom ľufte čosi viselo.

Užil som si mesiac posledných  prázdnin a od prvého augusta som už zarezával vo fabrike.Ešte ako učeň,som tu viac ako dva roky,chodil pre pálenku starým pánom a tak teraz,som tu už bol ako doma.

Kamarát z vedľajšej dediny,ktorý robil dlhé roky na družstve a bol sa pred časom vytratil za robotou kdesi do českých krajov,bol po pár mesiacoch nazad z hrčou peňazí.

´´Družstevná pridružená výroba,natierali sme stožiare vysokého napätia!´´ vysvetľoval, platiac celej krčme.

Že som aj ja nešiel…!

Nuž,´´Pražská jar´´ postavila ruský boľševický socík hore nohami.

Rôzne pridružené výroby a mrákavy fuškárov mali v Československu hotový Klondajk!

No a dnes,keď už máme henten kapitalizmus,ako by povedal major Terazky,sa už po fuškách cez pracovnú dobu nezvykne chodiť.Vtedy to bolo normálne.

Bol predsa socializmus!A vraj mal byť aj s ľudskou tvárou!

No,nové tváre sa  po čase ukázali.Neboli ani socialistické a ani ľudské.Zazerali spod zaprášených baraníc,celé červené,s brontavými frňákmi od vyslopanej vodky.

A tak sa jedného augustového dňa zavčas rána,v  našej údržbárskej dielni, objavil akýsi súdruh námestník.Pomenší,ku svojej funkcii primerane vypasený,v elegantnej bielej dederónke s krátkymi rukávmi.S každým robošom v dielni si podal ruku,vyškerený núkal drahé fajčivo a hrnul sa do šmykne,kde sedel majster.

Chlapi sa pomaly trúsili po robote a aj ja,som si cez plece prehodil koženú  brašňu s vercajgom.Vo dverách ma zahamoval majster :

´´Dušan,nože poď sem na chvíľku!´´

Moji spolupracovníci okolo dverí sa uškrnuli,už vedeli,ktorá bije.

Ide sa na fušku!

´´No,zeber tam tú veľkú krabicu a hoď tam zepár vypínačú,zepár zásuvek a  tamty štyri kotúče dvojlinky!´´ ukazuje mi môj tútor, bývalý český financ,svetaznalý majstrov zástupca,pán Mada.

´´Dušan,je ket som išól v nedelu ráno po námestý v Budejovicách, v nohavicoch s červenýma lampasama,tak baby v oknech síkaly!´´ zvykel spomínat.

A tak som porychtoval  proviant a vravím mu :

´´Skočím si do bufetu pre svačinu!´´

´´Nemosíš!Dneskáj robíme u pánú!´´ významne sa uškrnul.

Spakoval som elektro proviant a vercajg brašňu.Za prevádzkou  nás čakala obrovská nákladná Tatra 138.Napchali sme sa do kabíny.Námestníček išiel pred nami na fugl novej cortine,očividne z Tuzexu.

Kolóna sa ešte ani poriadne nerozbehla a už sme stáli.Pri akejsi stavbe,roboši skladali z nákladiaka  tehly.

´´Mládenci,hoďte mi sem zopár!´´ súka sa z autiaka bachratý  papláš a murárskemu majstrovi podáva čosi zelené.

Neďaleko  nakladajú štrk.

Už znova stojíme a kopu tehál zasypáva nakladač štrkom.A zase sa zelená.

´´Ideme s tým na smetisko!Sú v tom akési chemikálie!´´ vysvetľuje vartášovi na vozovej bráne námestníček.Zelené tentoraz netreba.

Na stavbe v štvrti,ktorú už vtedy menej solventný slovenský národ nazýval milionárska,nás vítala domáca pani námestníková.Na stavbu,vari až moc primaľovaná,sympatická bacuľka v najlepších rokoch.Natiahnutá do vypasovaných teplákov.

 ´´Tak chlapci!Toto je moja pani!Ak budete čosi potrebovať ,len treba povedať!´´ vytŕča na nás umelý chrup súdruženko.

Predstavil som si ju vyzlečenú,kdesi v pivnici.Bŕŕŕ!

´´Tuto v sude sa chladí pivko,ospravedlňujem sa,mali len desiatku.Zajtra už bude dvanástka!A benzín sa vám chladí tam v kúte v kýbli s vodou!´´ naviguje nás ku zdrojom.

A už ho nebolo.

Pani námestníková nás pozvala na raňajky.Spišské páročky s chrenom a horčicou nemali chybu.

Pojedli sme,zapálili cigaretky a hybaj makať.

Hrubá,ešte neomietnutá tehlová stavba.Sekali sme do tehlových múrov na elektro inštaláciu.Sekáč,kladivo a studené pivo,prekladané borovičkou.A k tomu pekelný hic už od rána!

Prepracovali sme sa až k obedu.

Na stavebných kozách foršty,na nich prestretý biely obrus.Taniere,príbory,vepřová s knedlíkem a na večeru jadrenice.

Počas roboty,keď sme vyduli borovicu,domáca pani nenápadne dodala  do kýbľa novú.Servis bol perfektný.

No čo vám budem  rozprávať!S majstrom a starým financom som  sem chodil celý týždeň.

Kde tu  na fajront prikvitol aj náš energetický šéf,z našej fabrickej prevádzky,takže sme to mali pokryté aj zhora!A mal som taký dojem,že toto tu bol jeho kšeftík. Prišiel sa sem zadarmo natrúbiť. Pár krát som ho trepal na pleci  domov,lebo zvyk tu bol taký,že sme popili fajrontové na stavbe a potom sa ešte išlo do krčmy.

Nuž socializmus!

No a potom  prišli rusi a bolo po fuške.

Prvý útok ruskej okupácie,až na pár stoviek obetí,ako je už dnes známe,sme akosi prežili.

Zle dopadol jeden z našich údržbárov z  fabriky.Uvedomelý komunista,bol na akomsi zhromaždení a asi čert mu našepkal,aby sa nahodil do milicionárskej uniformy.Keď sa s kamarátmi vracal domov,akýsi ruský tank sa mu povozil po nedávno kúpenej embéčke.Tankyst zbadal uniformu a  zošturmoval mu nový autiak. Ledva stihli vyskákať. Ostal z neho na ceste len plechový pagáč.

Rus bol asi farboslepý,lebo embéčka bola červená!

Aj náš súdruh námestník prežil.Vari po týždni sa objavil v dielni znovu . Aj lampáš doniesol.Nuž rusi,nerusi,vodku sme vydúchli a na

druhý deň sme už zarezávali na námestníkovej haciende.

Na fajront sa akosi viac popilo,veď sme boli okupovaní,no nie?

Na stavbe sa podvečer ukázal akýsi  papalášikov známy,nejaký,mám dokonca dojem,že šéf z autoškoly.Už mal dobre nabraté keď prišiel a tu sa dorobil.Nuž a súdruh námestník,aj keď už tiež dobre strihnutý,sa ponúkol,že nás  porozváža domov.Kdeže v tých časoch fúkať!Policajti mali inakšie starosti.A pospolitý ľud začínal byť na uniformy akýsi alergický.

A tak sme sa natlačili do parádnej cortiny…

Autoškolák býval kdesi na juh od okresného mesta..A tak vyrazila celá delegácia týmto smerom.Išli sme všetci,boli sme  pozvaní na domácu slivovicu.

A keďže ruská okupácia už pár dní trvala,po ceste sme kde tu stretli ruský gruzavik či gazíka so známym bielym pásom.

Už hneď,ako sme sa pohli,sa moji šéfovia pustili do okupantov.Preklínali Brežneva a celú jeho Červenú armádu,len tak hrmelo.Kúsok za mestom,sa išlo čúrať.Neviem,kto bol prvý,sa mi vidí,že vari hádam aj ja,kto dostal ten bláznivý nápad.Pri ceste sme videli niekoľko tabúľ zatretých vápnom,ako bolo vtedy zvykom.

A zopár ich tu bolo aj celkom vyvalených.Aj z  betónovým fundamentom.Nech si rusáci poblúdia.Bez cedúľ sú na Slovensku v prdeli!

A tak sme po ceste do neďalekej dediny,vyvrátili zo zeme všetky ukazovtele smeru a  tabuľky s názvami dedín.Po jednej strane na ceste tam a na spiatočnej,aj druhú stranu.U pána auto šoféra sa koštovala slivovica a  potom išli zaviesť domov mňa,pre  zmenu smerom na východ.Šichtu sme potiahli až po tretiu dedinu.Dôkladne,obojstranne!

Okupujte si bez tabúľ,zachvátčiky!

Tabuľky sme neničili,aby sa dali po čase znovu použiť.Že ten čas bude trvať dvadsať rokov,to vtedy nikto netušil.

A tak sa mohlo stať,že sa v podhorských dedinách okolo Martina, znenazdania objavil nejaký ruský aftomobiľ s  bielym pásom a z neho smatreli vyvalení soldáti,že kde to vlastne prišli okupovať!

Alebo sa mohlo tiež prihodiť,že v týchto dedinách od vojny,rusa nikto nevidel.Bez cedúľ sem netrafili.

Nuž,bolo by už vari načim,ospravedlniť sa chlapcom zo Správy ciest,že sme im vtedy  pridali roboty.Aspoň takto,sme vyjadrili náš protest proti ruskej  okupácii.Vždy lepšie,ako byť zašitý kdesi v pivnici a cez okno vyplazovať na rusov jazyk.No nie?

Aj toto je jeden z mnohých príbehov z augusta 1968.Viem,že sa udiali aj iné,nie moc veselé,ba dokonca tragické.Týmto mojím príbehom by som sa nechcel dotknúť tých,ktorých zasiahla augustová okupácia  Československa osobne.

Ale treba napísať,ako to vtedy bolo.

Vtedy,v auguste 1968…

Zaspomínal si Dušan Kvičník Kolštrom,

13.augusta 2015.