Tetka.

Mám hore v doline takú malú drevenú chatku.Vlastne ani nie je moja.Bola to zanedbaná,spustnutá chata,s rozbitou strechou a s vytlčenými oknami.Dlhé roky som okolo nej prechádzal,keď som išiel tadeto na huby.Raz mi tak napadlo,že by nebolo od veci zistiť,kto je vlastne majiteľom tejto ruiny.Bol som prekvapený,keď mi na obecnom úrade povedali,že majiteľkou je svokra môjho kamaráta.Išiel som za ňou a dohodli sme sa.Ja chatku opravím,ona zaplatí materiál,ja za to budem ako spolužívateľ a budem sa o chatu naďalej starať.Chodím sem,už vari desiaty rok.Majiteľka tu bola hádam dva razy.Nuž a takýto stav,mi celkom vyhovuje.
Za tie roky už poznám susedov,ktorí tu majú okolo chaty a tiež viem, kto sem chodieva na huby.No,ako sa ukázalo,nechodia sem len hubári.Už dvakrát nás akýsi šikovníci vykradli.
Jó,takovej je život…
Popred chatu ide starý chodník,ktorým sa dá prejsť krížom cez horu.Je to krásna hora,z mohutných,starých,vysokých smrekov.Tých,ktorí tadeto prechádzajú,už väčšinou poznám.Keď sa objaví niekto nový,cudzí,treba dať bacha.Raz sa tu objavil akýsi cigánik a zmizol mi fúrik.
Pravidelne,okrem zimy,raz či dva razy do mesiaca,prechádza chodníkom cez horu,staršia,krásne bielo šedivá,veľmi príjemná a zhovorčivá pani.Môj kamarát Egreš vravel,že je to vdova po nejakom majstrovi z Prefy.Má tu vraj kdesi pod horou chatu.Nechodí po ceste,ale tlačí svoj čierny bicygeľ po chodníku cez horu.Keď som ju videl prvý raz,mala na ňom drôtikmi pripevnenú poskladanú starú kosu.
Nedalo mi a tak som sa jej opýtal:
„Idete na žatvu?“
„Ale,kdeže žatva!Potrebujem pokosiť okolo chaty!“ odvetila s úsmevom a šmatlala sa s bicygľom,po kriakmi zarastenom chodníku.
Podvečer,keď sa vracala domov,vždy sa pristavila na kus reči.Ohodnotili sme počasie,prebrali,ako rastú huby a išla ďalej.
Kedysi to musela byť veľmi pekná žena.Skúšal som ju pozvať na kávu,či na dve deci vínka,no vždy ma s úsmevom odmietla.
Volal som ju tetka s kosou.No,párkrát mi tak došlo,že tetka s kosou…,ale pustil som to z hlavy.
Ale,nedalo mi to pokoj a tak som sa jej raz opýtal:
„A čo tú kosu prevážate na tom bycikli hore dolu,šak si ju nechajte na chate…“
„Jój,kdeže,ja ju potrebujem aj doma,aj tam treba kosiť!“ vysvetlila mi to tetka s kosou.
Roky utekali,ja som už bol pekných pár rôčkov na dôchodku,keď sa po dlhšom čase,tetka s kosou,znovu objavila pred chatou.
„A kapučíno si nedáme?“ skúsil som pozvanie.Tetka sa zamyslela a vraví:
„A viete,že by som si veru aj dala!Aj vínko sa nájde?“ smeje sa na mňa tetka s kosou.
Kukal som,vyvalený ako pero z dyváňa.
V chate mám obyčajne,taký ten chlapský bordeľ.Včera ma čosi pochytilo a urobil som trochu poriadok.
Usadil som tetku do starého foteľa a kým sa hriala voda,dali sme si vína.
„Tak ste pokosili?“ opýtal som sa.
„Už je hotovo.Na dnes mám fajront!“ vraví.
„A vy viete s kosou?To sa dnes už málo kde vidí.Čo takto dáky vyžínač?“ podpichol som.
„Ja s kosou už od malička…a kdeže vyžínač,toto musí byť poctivá ručná robota!“ tvrdo dodala kosička.
Pokecali sme,vydúchli sme litrík vínka a tetka sa pobrala.
Na druhý deň sa zastavil môj kamarát Egreš.Vedel,že som na chate a horár ho na roveri vyviezol.Vravím mu,že sa mi konečne podarilo vypiť si s tetkou.
„S tetkou?Majstrovou vdovicou?Ti šibe,veď tá zomrela,no veru to už bude štyri,či päť rokov!“ oznámil mi Egreš.
Odkväcli mi sánočky.Tak,toto bol teda silný tabačik.Vtedy som si spomenul,ako dobre vyzerala táto tetka.Ona nevyzerala dobre,ona vyzerala rovnako.Nevšimol som si,že by sa bola,za tie roky,čo sme sa poznali,nejako zmenila.Ešte aj ten čierny bycigeľ mala rovnaký.Bol starý, ale,furt vyzeral ako nový.
„A kde to ona má vlastne tú chatu?“ pýtam sa Egreša.No ten hovorí,že veru nevie.Beriem mobil a volám chatového suseda Icíka,ktorý kúpil chatku tam pod horou,kde tetka údajne chodila kosiť.A ďalšia bomba!
„No,počúvaj!Okrem mojej,sú tu ešte štyri chatky,ale ani jedna nepatrí tej vdovici!Ja som ju poznal,poznal som aj jej muža,ale veď tá už predsa zomrela.Tu som ju nikdy nevidel.Kto ti povedal,že tu má chatu?“ pribil mi Icík.
Hľadel som na Egreša ako puk a on ako puk hľadel na mňa.Na bránici som cítil taký,akýsi divný pocit a po chrbte sa mi začínal štverať Dedko Mráz,so sánkami,so sobíkmi,aj s Marfušou…
Bože môj!Tak kto to tu teda chodil viac ako desať rokov s kosou na bicygli…?
Tetka s kosou,že by to bola tá …,ako v Perinbabke?
A potom som si dal dokopy niekoľko vecí…
Keď som sem začal chodiť,prihodila sa tu taká nepríjemnosť.Pri ktorejsi chate našli v aute mladého výpalníka,uduseného smradom z výfuku. Vravelo sa,že samovražda.No…
Potom sa pobral môj kamarát,miestny naftový magnát,majiteľ najhonosnejšej chaty v doline.Preslopal sa až k tomu,že si doma rozbil gebuľu.Vraj ožratý spadol!No…
Potom prišiel na rad Mišo,čo vyberal od chatárov za elektriku.Ďalší bol môj chatový sused a po roku sa za ním pobrala aj jeho žena.Svoju pozemskú cestu skončil aj môj kolega z roboty,čo mal chatu hore pri ceste.Nuž,tiež dobre popíjal.
Pod Rýgľom,vedľa veľkej chaty,ktorú kúpil od stavebnej firmy nejaký bývalý baník,boli dve unimobunky.Tu mala chatku bývalá šéfka z krčmy.Už je tiež tam…
Tak toto sa tu udialo zhruba za desať rokov.Bolo to normálne?Či…?
Tak čo to tu kosila tá stará pani?
P.S. A kdesi v bývalej Juhoslávii majú Kosovo.Nedávno tam bola akási vojna…

Zapísal Dušan Kvičník Kolštrom,
27.februára 2014.