Urob voľakomu dobre…

Bolo,hádam desať hodín a ja som sa ťapkal z krčmy.Posedel som s kamarátmi,vydúchol som si tých mojich pár piviek a ta som sa pobrau.
Kráčal som pomaly,dolu pustou nočnou ulicou.Nová,čerstvo vyasfaltovaná ulica,miestnej  časti  Hrabiny.Pár nových,rýchlo postavených,vyčačkaných barákov zbohatlíckych synkov miestnych zazobancov.Pred každým domom parádny nový autiak.Žiadny bazár.

Títo tu na to majú!

Poniže krčmy,pred vysvieteným domom,stáli tri či štyri vozy.Z vnútra bolo počuť akýsi bašável.Krik,muzika,všade vysvietené.Na jednom aute,strieborná metalíza,boli dokorán rozchľapené zadné dvere.Obzeral som sa dookola,či kdesi nebudem vidieť utekať nejakých kmínov.Nikde nič,len tma slabo osvetlenej ulice.

Rozmýšľam,ísť im povedať,či sa na to radšej vykašlať.

No,ale,keďže ja som v podstate človek spravodlivý,tak mi to nedalo.Pomyslel som aj na to,že ak im už niekto z autiaka čosi potiahol,že by mi to mohli,prípadne,hodiť na hlavu.Nuž ale,hádam nebudú takí pritŕpnutí,aby si mysleli,že niekto vybieli auto a ešte na to pôjde majiteľa upozorniť.
No,kto chce kam,pomôžme mu tam…
Prišiel som ku preskleným dverám a zazvonil som.Až na druhé zvonenie,sa spoza rohu chodby,vytrčila strapatá hlava akejsi vysmiatej,očividne pripitej buchty.Pri pohľade na bradatého starého chlapa za dverami,jej ksicht zdrevenel.
´´Bože,toto je kto?´´ zajačala keď ma zbadala.
´´Poďte sem!´´ pridala kričiac.
Na chodbe sa spoza rohu objavil v kraťasoch a tielku typický súčasný obraz slovenského úspešného podnikateľa.Takéto týpky ja volám hovnopáni.
Vypasený,holá hlava bez krku,z hrubou zlatou reťazou do pol brucha.
Na tvári s odutou gambou kamenný výraz tvrdého slováčiska.Už tu chýbal len nejaký pitbul a v hrsti klasická valaška.
´´Čo tu chcete?´´ zahučal na mňa,zazerajúc,cez sklené dvere.
Už som začínal banovať,že som sa tu vôbec zastavil.
´´Máte na aute otvorené dvere!´´ vravím.
´´Čóó?´´ zreval odroň,odomykajúc dvere.
´´Máte na aute otvorené zadné dvere!´´ zareval som do jačiacej muziky aj ja.
V tom sa vyrútil z chodby ďalší podobný junák,ako by ich jedna mater mala.
´´Čo je,čo je?´´ bľabotal pripitý,zazerajúc na mňa.
´´Vraj je otvorené auto!´´ dodal Golem.
´´Veď ja som auto zamkol!´´ nedal sa kamarát.
´´No,auto možno,ale zadné dvere nie!´´ vravím a beriem sa preč.
Mal som ich dosť.Pobral som sa dolu ulicou a už už som čakal,kedy ktorýsi zajačí,že voľačo v aute chýba.
Od auta bolo počuť,chvalabohu,iba vadiacich sa ponadpripitých.
Už som bol od chutnej partie hodný kus cesty,keď sa z tmy za mnou ozvalo.
´´Ďakujeme!´´
Bodaj ste vyhoreli,pomyslel som si.
Nikdy viac,dušoval som sa nasratý.
Takto to dopadne,keď chceš niekomu pomôcť.Zase sa potvrdilo známe,urob voľakomu dobre,osere ti plot!
Mne plot síc neosrali,ale moc nechýbalo a bol by som kúpil zopár po papuli.
A neviem si predstaviť,čo by sa bolo dialo,keby mnou objavený otvorený autiak bol už vykradnutý.Mohol som kľudne nocovať kdesi u policajtov.
Bože môj,toto je dneska svet!
No,druhý raz si to teda set sakra rozmyslím…

Spísal Dušan Kvičník Kolštrom.
December 2016.